Z jiných tratí

Nemať literárne publikum za debilov

S Vlado Šimkem, místopředsedou slovenského literárního sdružení Literis, si dopisovala a v pražské kavárně Krásný Ztráty povídala Jitka N. Srbová.

Vlado Šimek, foto Trignom
Vlado Šimek, foto Trignom

J. N. S.: První otázka je jasná – proč existuje sdružení Literis a co je těžištěm jeho činnosti?
V. Š.: Literis existuje na podporu literárnej tvorby, a to tvorby predovšetkým nezavedených autorov. Autorov, ktorí často celkom prirodzene začínali publikovaním na internete. Chceli by sme ukázať, že tento okruh ľudí nemožno ignorovať, že aj tam sa dajú objaviť ozaj kvalitní autori.
     Ťažiskom našej činnosti sú autorské čítania, organizované tak na Slovensku, ako aj v Česku. Postupne by sme však chceli, aby sa stalo pevnou súčasťou našej činnosti aj vydávanie kníh.
     Zatiaľ sa nám podarilo vydať zbierku aforizmov Borisa Lilova Mimikry a masakry, na ktorej sme si vyskúšali ako na to. Treba však povedať, že sa stretla s relatívne veľkým ohlasom. V jednej zo sietí kníhkupectiev – Artforum patrila chvíľu k desiatim najpredávanejším.
     Najnovšie sa nám podarilo začať s vydávaním tlačenej verzie časopisu pre experimentálnu a nekonvenčnú tvorbu - Kloaka. To považujem za jeden z našich najväčších úspechov.

Když jste Literis zakládali, věděli jste už, co budete se sdružením dělat, a nebo šlo o nadšenecký počin, který se naplňoval obsahem teprve postupně?
     Vedeli sme. Dá sa povedať, že Literis - aj keď neoficiálne - fungoval už dávno predtým. Boli sme skupina ľudí, ktorá sa poznala z literárnych serverov či klubov, stretávala sa pri pive, diskutovala o literatúre a občas spravila nejakú tú akciu. Počas tých pivných rozhovorov sme zistili, že máme celkom podobný náhľad na literatúru, ako aj podobné uvažovanie, čo sa týka spôsobu, ako organizovať akcie a hlavne sme boli nespokojní s tým, čo produkuje slovenská literatúra a slovenské literárne kluby. A keďže sme sa tomu nechceli len prizerať, rozhodli sme sa rozbehnúť vlastný projekt a kvôli väčšej dôveryhodnosti a dohladateľnosti sme potrebovali tieto aktivity zastrešiť – preto sme založili občianske združenie.

Kdo za sdružením vlastně dneska stojí?
     Za Literisom stojí predovšetkým Boris Lilov, ktorý odvádza množstvo precíznej "čiernej" administratívnej práce. Bez neho by Literis nemohol existovať ani na polovičnej úrovni, na akej existuje dnes. Výborný kus práce poslednou dobou odvádza tiež Peter Janovický, podpredseda Literisu, ktorý sa stará o distribúciu publikácií a pomáha Borisovi s agendou. A nedá mi nespomenúť Jakuba Kapičiaka, Riša Lutzbauera a Anku Juhásovú, ktorí pripravujú akcie v Trnave, Edo Reingraber zasa v Nitre, Monika Wagnerová má pre zmenu pod palcom východ.
     Sú to v podstate fanatici, ktorí vo svojom voľnom čase, často z vlastných peňazí, dotujú literárne akcie.

Jak se prezentujete na veřejnosti?
     Na verejnosti sa prezentujeme predovšetkým cez naše aktivity.

Berete se vážně?
     Berieme.

Berou vás vážně ostatní lidé?
     Nič iné im neostáva.

Jedním z výrazných počinů je určitě festival Siete. Pověz nám o něm něco.
     Siete sú multižánrový festival, ktorý na Slovensku funguje od roku 2007 a zakladali ho spolu so mnou ľudia, ktorí nie sú v Literise (Michaela Zakuťanská a Miro Belovič), a s ktorými sme urobili prvé dva ročníky. V roku 2009 to vyzeralo, že festival z dôvodu, že Miška ani Miro nemali čas či chuť pokračovať, končí. Ale vtedy sa práve začal formovať Literis a aj so súhlasom Mišky a Mira som sa rozhodol, už v obnovenom organizátorskom zložení, pokračovať.
     Gro festivalu je maratón autorského čítania prevažne nezavedených autorov mladšej generácie. To jest generácie dvadsiatnikov, tridsiatnikov, ktorá celkom prirodzene začala publikovať na internete. Chceli sme ich predstaviť, vytvoriť im priestor, pretože sme si mysleli, že aj na internete sa dá nájsť množstvo kvalitnej literatúry. Na oživenie atmosféry sa jednotlivé čítania prelínajú s hudobnými výstupmi, tradičnou súčasťou Sietí je aj kratšie divadelné predstavenie.
     Som nesmierne rád, že festival postupne získava stále viac na cvengu. Z takmer výhradne komunitnej literárnoserverovej záležitosti, kde prakticky každý každého poznal, sme sa posledným ročníkom priblížili aj širšiemu literárnemu publiku. Vypovedá o tom aj fakt, že na posledný ročník sa prišlo pozrieť asi 200 ľudí a medzi nimi široká škála ľudí, od konzumentov literatúry po šéfredaktora literárneho časopisu.

Koncept festivalu jste vymysleli pod vlivem nějaké inspirace a nebo to byl spontánní nápad?
     Koncept festivalu vznikal pod vplyvom možností, aké sme v tom čase mali. Vedeli sme len, že chceme dať priestor autorom z rôznych literárnych serverov či českým autorom. To sa predtým na Slovensku nedialo.

Co myslíš, že Siete lidem přinášejí? Co se vám povedlo nejvíc?
     Priestor na prezentáciu a dúfam, že aj dobrý pocit z toho, že aj mimo oficiálnej scény je stále dosť autorov, ktorí majú čo ponúknuť, a že autorské čítanie nemusí byť len synonymom snobizmu a nudy.
     Osobne som veľmi rád, že sa nám podarilo pritiahnuť na Siete umelcov, vtedy neznámych, ktorí sa postupne presadzujú alebo presadili na tzv. oficiálnej scéne, či už to je Michal Rehúš, Jan Těsnohlídek, kapela Teskohippies a ďalší.
     Ale ak by som si mal vybrať, čo sa nám podarilo najviac, tak to sa nedá povedať. Keď si spomeniem na naše začiatky, tak už samotný fakt, že Siete vydržali 4. ročníky považujem za niečo neuveriteľné. A ak by som to mal hondotiť z hľadiska Sietí a budúcnosti, tak najviac sa mi podarilo to, že som do organizačného tímu pritiahol Borisa Lilova. Neskutočne spoľahlivý človek, ktorý si Siete prakticky adoptoval a vďaka nemu dostali punc akejsi profesionality.

Máš pocit, že zájem lokálního publika je dostatečný?
     Myslím, že určite. Siete sú dokonca špecifické v tom, že sa na ne chodia pozerať ľudia z druhého konca republiky. Ono to znie možno arogantne, ale myslím, že z hľadiska toho, čo sa deje na literárnych portáloch, sme český a slovenský unikát a momentálne neexistuje prestížnejšia akcia podobného rozsahu, zamerania a kvality.

Jak velkou roli hraje internet, propagace přes literární servery? Fungovaly by Siete třeba stejně bez Písmáka?
     Na začiatku rozhodne nie, keďže Písmák a literárne portály boli prakticky jediným zdrojom informácií o akcii, ako aj jediným zdrojom čítajúcich. Dnes si trúfam povedať, že čo sa týka proma, áno. Bez problémov. Čo sa týka autorov, tak vzhľadom na množstvo internetových literárnych časopisov, ako aj vzhľadom na internetové verzie literárnych časopisov by to šlo. Aj keď skôr len z pohľadu toho, že by som nemusel poznať ani jeden literárny server, aby som tam zavolal človeka píšuceho na Písmak, či Totem.

Máte podporu nějakých institucí či soukromých sponzorů?
     Vlani sme mali podporu spoločnosti Webglobe, ktorá nám poskytla priestor pre našu webstránku. Dostali sme grant od magistrátu hlavného mesta Bratislava, ktorý nám pokryl väčšiu časť prenájmu za priestory na Siete a dostali sme peniaze od Poľského inštitútu na prezentáciu Elektroliryky, tiež v rámci Sietí. Inak sme fungovali len z členských príspevkov, darov a predovšetkým z vlastného vrecka.
     Tento rok nastal menší zlom. Opäť sa nám podarilo dostať grant od magistrátu hlavného mesta Bratislava na Siete. Avšak pribudli peniaze od ministerstva kultúry Slovenskej republiky na Siete a predovšetkým na časopis Kloaka.

Jaké budou Siete 2011? Na co byste čtenáře radi pozvali?
     Siete budú tento rok 15.10.2011 v Hudobnom klube U Očka. Opäť sa nám podarilo priniesť pomerne slušnú zmesku relatívne známych, ale aj prakticky neznámych autorov, ako je trebárs Dušan Šutarík a Erik Šimšík. Teší ma, že pozvanie prijal Christian Futscher, zaujímavé bude akiste aj trio z feministického vydavateľstva Aspekt (Jana Juráňová, Uršuľa Kowalyk a Ingrid Hrubaničová). Rovnako sa teším na hudobno-poetické vystúpenia Ondřeja Buddeusa a Jonáša Zbořila, alebo skvelého Pavla Novotného, ktorého vystúpenie v Krásnych ztrátach na krste Psího vína, považujem za jedno z absolútnych top čítačkových vystúpení, na aké som narazil.

Proč si myslíš, že je živá prezentace umění důležitá?
     Je to mimo internetu najjednoduchšia cesta, ako dostať umenie k publiku, avšak - na rozdiel od internetu - takáto verejná prezentácia má istú pečať vážnosti, prestíže. Tiež je to cesta, ako sa konfrontovať s inými autormi, vymeniť si skúsenosti.

Jaká je vůbec situace autorských čtení na Slovensku? V Čechách se v posledních letech docela rozmohla, ale je to stále aktivita velmi úzké skupiny lidí a s velmi různými výsledky...
     Autorské čítania sa u nás tiež celkom rozmohli, ale väčšinou nestoja za nič. Dôvodov je niekoľko. Asi najzávažnejším je samotná nepripravenosť autorov, laxnosť, sebemrskačstvo. A to teraz hovorím aj o autoroch, ktorí sú na scéne už dlhé roky a ktorých si často aj vážim. Napríklad Balla, skvelý slovenský prozaik, mám ho osobne veľmi rád, ale keď čítal, tak to bolo veľké sklamanie. Počas svojho 15 minútového výstupu povedal, že píše otrasne asi tak 120 krát. Ono si autori myslia, že sú niečím zvláštni a publiku tým asi dokazujú odstup alebo čo, ale keď to robí každý druhý, tak sa pýtam načo teda píšu, načo na to pódium lezú.
     Ďalším je nepripravenosť autorov - polhodinové listovanie v papieroch, kým nájdu text, neschopnosť artikulácie.
     Starší autori majú zasa obdivuhodnú tendenciu poučovať mladých a nezavedených len z pozície veku a mladí a nezavedení zasa majú obdivuhodnú schopnosť pchať sa starším do zadku. A počas vystúpenia zopakovať 50 krát ako si nejakého staršieho autora nesmierne vážia, často kvôli jeho pokore a iným veciam, ktoré s literatúrou vôbec nesúvisia.
     Špeciálnou kategóriou je problematika samotnej dramaturgie. Často sa s tým stretávam predovšetkým na poli literárnych serverov a klubov, čiže tam kde sa pracuje s nezavedenými autormi. Neschopnosť dupnúť si a snaha o to, aby sa necítil nikto dotknutý tým, že nečíta, vyústila do extrémov. Dramaturgia sa začala robiť spôsobom, že sa organizátor spýta, kto chce čítať. Tí väčší frajeri dokonca nechajú autorov dohodnúť sa, v akom pôjdu poradí. A akcie podľa toho aj vyzerajú. Pretože sa tam nahlásia autori, ktorí jednoducho nevedia písať, ale chcú mať status spisovateľa. Publikum samozrejme trpí a ak tam náhodou niekto zablúdi, je vysoká pravdepodobnosť, že naposledy.
     Jednoducho mám pocit, že niektorí ľudia, čo sa snažia robiť literatúru, majú literárne publikum za debilov. Nie je možné, aby na akcii vystúpil gitarista, len preto, že je členom klubu (Juraj Gonšor) so slovami: neviem spievať, neviem hrať a moje texty sú len arteterapia, čo síce následne potvrdí a jeho sebareflexia je priam dojímavá, ale aj tak vyvstávajú otázky, čo tam ten človek robí. A najhoršie je, že na ďalšej akcii sa objaví zasa.
     Našťastie je ale stále pár autorov, ktorí pochopili, že aj na čítanie sa treba pripraviť, že sa treba snažiť, že netreba publikum podceňovať, že aj čítanie je spôsob ako dostať svoje diela k ľuďom. A presne s takýmito autormi chceme spolupracovať. Chceme, aby bolo pre autorov prestížne a zaujímavé čítať u nás.
     Spomínam si napríklad na Petra Krištúfka, ktorý ma svojím prednesom donútil prečítať si celú jeho knihu.

Vlado Šimek, foto Trignom
Vlado Šimek, foto Trignom

A byla ta kniha potom tak dobrá jako ta živá prezentace?
     Vytiahol tú najlepšiu pasáž, ktorá to fakt predala, ale celkom ma to bavilo.

Mě u toho napadá, že ne každá poezie je dělaná pro čtení nahlas. Jsou velmi křehké texty, a nebo takové, u kterých je podstatné je číst a přitom i vidět...
     To určite. Poézia je dosť ťažká na vnímanie. Ale potom sa s tým dajú robiť aj iné veci. Napríklad Peter Prokopec, mali ste ho aj v almanachu Wagon, ktorý píše také dosť atmosférické texty, ťažšie na uchopenie, si zobral muzikanta Mareka Pastiera, hrával s ním nejakú dobu.... Vždy sa z toho dá vytiahnuť niečo.

Stalo se někdy, že publikum na vašem čtení někdo tak ohromil, že ho vytleskali zpátky na pódium?
     Tak to sa ešte nestalo, ale máme opačný extrém. Máme takého človeka, ktorý už z dvoch akcií demonštratívne odišiel. To bol mimochodom bývalý redaktor Psího vína, Roman Pekarík, známy ako Memfer. Raz odišiel, pretože boli ľudia trochu poopíjaní a pretože sa hádali, tak to som ešte chápal, ale druhý krát to bolo preto, že si Těsnohlídek zapálil cigaretu a jemu sa to nepáčilo, pritom to bol fajčiarsky klub... vstal, začal naňho húkať a chcel sa biť, tak to bolo celkom zábavné. Ku cti Memferovi ale slúži, že sa neskôr za ten incident ospravedlnil.

Ale tak na druhou stranu takový drobný incident nemusí být úplně na škodu...
     Spojí to publikum (směje se).

Je podstatné, kolik lidí přijde na akci?
     Je. Keď robím nejakú akciu chcem, aby tam ľudia prišli. A keď ich príde viacej, väčšinou sa to prejaví aj na atmosfére. Ono ľudia sú trochu také stádo. Keď ich je málo, tak sa boja pomaly aj zasmiať, aby si ich niekto náhodou nevšimol.

Myslíš si, že je amatérská autorská tvorba důležitá pro slovenštinu jako jazyk?
     Hlavne si treba povedať, že ani v slovenskej próze iná ako amatérska tvorba prakticky neexistuje, nevraviac o poézii. Osobne si myslím, že literatúra ako taká je tak okrajový žáner, že na jazyk má minimálny vplyv, ak vôbec nejaký má. To skôr internet (chat), telka, rádio.

Uvědomují si třeba dnes studenti, jak snadno se může "malý jazyk" rozdrobit nebo úplně zmizet? Znamená to pro ně něco, co myslíš?
     Tak na túto otázku skutočne neviem odpovedať.

A teď trochu na osobní notu: proč ses stal redaktorem českého literárního časopisu, tj. Psího vína?
     Po vydaní knižky v Nakladelství Petr Štengl som sa rozprával s Petrom Štenglom a Janom Těsnohlídkom a ponúkli mi túto možnosť. Povedal som si, prečo nie. Je to zaujímavá skúsenosť.

Je to tvoje první zkušenost v roli redaktora?
     Hej.

A je v tom nějaký rozdíl, když čteš text a musíš ho vnímat nejen jako čtenář, ale i jako redaktor?
     Určite, z jedného dôvodu. Psí víno je, povedzme, časopis s vyhranenejšou poetikou. Ja mám také dve osobnosti: jedna je tá redaktorská, to sú nejaké princípy, podľa ktorých chce vydávať poéziu Psí víno. No a potom som aj hlavným dramaturgom Sietí, ktoré chcú pokrývať ďaleko širšie spektrum poézie. Tam ide o šesť hodín čítania a ja si nemôžem dovoliť, aby to bola jednoliata poetika. Tam sa snažím pripraviť všehochuť. Môj osobný vkus je potom v úzadí.

Když v Psím víně odmítáte nějakého autora, píšete mu, proč ne?
     To nie. To by sme sa z toho zbláznili. Možno to robí Petr Štengl, to neviem, ja to určite nerobím. A nemám výčitky, keď niekoho vyhodím. Proste je to tak.

Má Psí víno na Slovensku nějakou obdobu?
     Nemá. Čo je podľa mňa škoda.

Má tam svoje čtenáře?
     Má. Nie je ich síce veľa. Ale postupne sa dostáva do povedomia. Ako Literis ho distribuujeme na akciách. Teraz organizujeme turné Psího vína po slovenských mestách, kde prezentujeme časopis a autorov tam publikujúcich. Zatiaľ sme spravili tri akcie a napríklad v takom malom meste pri Bratislave - v Šamoríne - prišlo na nás do miestnej knižnice asi 30 ľudí. Prišli slovenčinárky a nahnali tam aj žiakov. Pozitívne bolo, že po akcii si kupovali zbierky a časopisy tak učiteľky, ako aj niektorí žiaci. Bola to jedna z najpozitívnejších akcií, akých som sa zúčastnil.

Jak jsou na tom vůbec literární periodika na Slovensku?
     Periodiká sú, ale je ich podstatne menej ako v Česku. Najznámejším periodikom sú Dotyky, ktorý by mal dávať priestor predovšetkým mladým autorom. Žiaľ, jeho kvalita je mizerná. Lepšie sú na tom Vlna a Romboid.
     Čo je najväčším problémom, že chýba platforma pre kritiku typu Tvar. Literárne či kritické diskusie prakticky neexistujú. Chýba mi literárny boj. Vieš, na Slovensku sa všetci na verejnosti majú radi a kritizuje sa len v krčme alebo za chrbtom. To ma vždy šokuje, ako ti nejaký autor hovorí, to je strašné a potom čítaš nejakú jeho recenziu na tú istú vec, a zaobalí to do nejakej jemnej floskuly.
     Snáď jedinou výnimkou je magazín Kloaka, ktorý sa okrem experimentálnej tvorby venuje vo veľkej miere aj kritike.
     Nebudem zastierať, že oficiálnym vydavateľom Kloaky je Literis, ale treba podotknúť, že ju robia ľudia mimo Literisu - Michal Rehúš a Jakub Repický, ktorí potrebovali ISNN, o ktoré sme my, ako občianske združenie, mohli požiadať.

Vnímáš hranici mezi češtinou a slovenštinou jako důležitou?
     Ja osobne to nevnímam vôbec. Ale je jasné, že materinský jazyk je materinský jazyk, a aj mne občas nejaké nuansy ujdú.

Vlado Šimek, foto Trignom
Vlado Šimek, foto Trignom

Rozumí dneska slovenské děti češtině bez problémů? Mladá generace Čechů už má se slovenštinou docela problémy...
     Stretol som sa už s prípadom slečny, s ktorou som sa bavil o literatúre a odporučil jej nejakého českého autora. Tvrdila mi, že keď je Čech, tak radšej nie, že tomu dobre nerozumie. Ale nedokážem odhadnúť, či to nebola náhoda.. Na Slovensku sa každopádne stále pozerajú české programy, české filmy. V Česku som počul, že je to inak.

Jak ses ty sám dostal k poezii?
     To bolo také klasické. Skúšal som niečo písať, keď som mal takých pätnásť, boli to úplne zlé, desivé veci, myslel som si, aký som frajer...

Máš to schované, ty básničky?
     Mal som, ale neviem... No, niekde to bude, ale to radšej nebudem nikomu ukazovať. To sú veci, ktoré by mali ostať schované. Prvú som napísal, keď som dostal tri štvorky na vysvedčení a bol som strašne smutný a nasratý na celý svet.

A proč bys řekl teď, že píšeš?
     Boli rôzne fázy. Fáza chcem byť slávny, potom potreba socializácie (na Písmáku), neskôr arteterapia, egománia, ale hlavne ma to neskutočne baví.

Pozoruješ na sobě vývoj, víš, kam by ses chtěl s psaním dostat?
     Ten vývoj tam určite je... Kto začne byť so sebou spokojný, tak skončil. Ale toto neriešim, nejako sa to vyvinie.

Máš nějaký navyklý způsob nebo přivolávání toho okamžiku psaní, a nebo je to naprosto neřízené?
     Nemám. Keď mám čas... U mňa je najväčší problém s časom. Rád by som sa venoval poviedkam, mám ich asi šesť - sedem rozpísaných, a jednoducho nemám kedy. U mňa je problém, že ja všetko píšem rukou a potom to prepisujem do počítača, tým pádom každá próza mi zaberie obrovské množstvo času.

Jak podstatné je pro tebe publikování tvorby?
     Veľmi podstatné. Okrem spätnej väzby je to naplnenie nejakej egomaniackej potreby byť chválený. Ono to publikovanie hlavne rozlišuje literatúru od denníčka. Teda malo by...

Je důležitější úspěch na internetu nebo přijetí "oficiální kritikou"? Dá se na to odpovědět?
     Úspech na internete je dôležitý azda len z hľadiska psychológie. Pokiaľ sa nedostane do niečoho, čo má ISNN a ISBN, neznamená nič. A často ani potom.

Dokážeš zhodnotit, jestli existuje třeba na Písmáku nějaký snadný úspěch, nějaké téma, které obvykle rezonuje? Jak si získat publikum?
     Písmák, to je taký malý podnik, malý trh. Tam v podstate ide o to, byť na očiach. Čím máš viac kritík, tým budeš mať viac odoziev. To je výmenný obchod. Ak budem písať dostatok pochvalných kritík, tak časom sa dostanem na tú hranicu štyridsať - päťdesiat tipov. Úplne bez problémov (směje se).

Takže myslíš, že je to jen otázka vzájemného chválení.
     Hej, je to hlavne o tom. Ako niekedy sa stane, že nejaký kritik si adoptuje dielo alebo autora a snaží sa to rozšíriť, ale to sú výnimky.

Myslíš, že psaní vydrží člověku celý život?
     Záleží od motivácie k písaniu. Keď niekto píše, pretože je to pre neho len arteterapia v nejakom období, alebo snaha niečo napísať, tak nemusí. Za seba musím povedať, že som písal po rozchode. Písal som, keď som bol zamilovaný. Píšem teraz, keď sa nič moc nedeje. Obávam sa, že u mňa je to na celý život.

Děkujeme za rozhovor.

 

Odkazy

Literis
http://www.literis.sk/

Siete

Fotografie z akcí
http://www.literis.sk/index.php?page=fotky

 

Další výhybky

Archiv Wagonu