RADOVAN BRENKUS

Snívania nie je koniec

Keď sa jej sníva s netvorom,

hreje ju tunel bez svetla,
krváca vesmírom.
Panenské srdce pred zánikom
trúchli viac než hriešne,
lebo smútok osamelých žien
pripomína odpočinok nebohých
na kameni. V ťažkom súmraku
ide o zrkadlenie anjelov,
keď sa pália novorodenci.
Strašné rúhanie,
v ktorom sa až tak dychtí
po raji. Takýto snár dotykov
si podávame z rúk do rúk,
z hmly do hmly na dlaniach.
Aby sme predajní rástli
na úbytku srdca.

 

 

Zmeráme ozvenu po hlas

leda my. Tak už príď.
Hoci sa v spálni spálime
a spálime spánok hlbočín,
obetou na jeho oltári
zažnem v nich vyhasnuté slnká.
Iba s tebou chcem byť šťastná,
vysoko nad zenitom belasej hudby.
Veď dole sa rozomieľajú zmysly
a božie mlyny v bezvetrí
nemelú ani kosti, čiernobiele
vidiny, spité pod krvný obraz.
Je temrava, ktorou sa nekreslia sny.
Keď sa brieždi v brlohoch,
mince a klenoty sa množia na vši.
A cieľ sa posúva putovaním,
aby sa pokračovalo.

 

 

Vynášaná z neba do zeme

zistím, aké ošatenie prináleží
vykopanej hviezde. Po kriku
ju oblečiem z nahej ozveny.
Do zmyslu kopania
hrobu pod srdcom.
Preto od ľútosti spadli lupene,
v hodine oberania stromov
sa zoskupili do štíhlej figúry diabla.
Starci však dovidia po tento horizont,
kde zhasnuté slnko
núka vzhľad vznešeného princa,
odsnívaný sen,
čo preváži všetky hviezdy.
Tam počatý na váhach vesmíru,
keď sa do očí vtlačí priepasť,
zvažuješ poslednú bránu.

 

 

Ani v popole pobehlice

nestojí, ako sa ti víria pery,
zrak vykúpaný v zlate.
Temný orol – prázdno
na nočnom tróne,
beztvaré pohoria a doliny.
V pľúcach ma bolí povetrie,
kráľovský syn záhrobia.
Pochmúrne veže a hradby,
múry škrtené brečtanom.
Pod nami nôtia duchovia,
príšery tancujú nad ruinami.
Rozpadnuté domce v tmách,
kam psota chodí v plachtách.
Nepríčetná hra zosnulých
na siluety vlčích dier,
odznova a odznova.

 

 

Najžiarivejšie sochy sveta

hasnú vo večnosti
a ja, ľadovo tmavá
na spôsob bytia,
očarujúca tým, čím spíš,
utečiem od poslednej večere
bez kamenných hostí.
Nepohŕdam plameňom!
To len ktosi zdvihol hlavu
a zasa zahynul na kríži.
Vidím hrôzu
zahojenú v tichu,
v jeho jazvách počujem krv,
potiace sa semeno.
Ako žena sa zmietam
na jej skazenej strane,
odkiaľ sa kríž rúti do smiechu.

 

 

Teplou farbou,

istotou ruky si ma podržal.
Ona je snívanie, ktorým si!
A nato si namaľoval do sĺz:
„Ja som fantázia krásky. Ja som ty.“
Preboha, zadusila som dieťa,
zabila som teba. Ako strom.
Po blesku si zhrmotal na tvár,
skropila ma miazga. Tvoj výtvor.
Obrátil sa na zubatú stranu prachu,
odkiaľ sa odplazil had.
Tiene podsvetia ťa obkľúčili,
uniesli vás do kľukatých útrob.
A ten polosen sme my:
v bdiacich sa končia stopy spiacich,
zo živých pokračujú
tajomné cesty mŕtvych.

 

 

Odkiaľ sme prišli,

ak nie z juhu? Spomínam,
ako ho vtáci prevrátili
na štyri strany, pod prvosienky
vysťahovali desatoro potokov
v rybkách. Na plochých súhvezdiach
sa pásla črieda motýľov.
Keď sa ich tykadlá ohli k prsníkom,
napojila som ju vodou.
Jelene nasadili hline korunu,
aby sa naučila byť zhovorčivá.
A medzi rebrá sa ti zakliesnili parohy.
Prežil si minulosť galaxií,
rozprával si o nej s úsmevom.
Ty si svietil. A ja zablatená
prútikom som ukázala na kopce,
v tebe som nevrhala tieň.

 

 

Snívania nie je koniec

ani v údolí podrezaných bábik,
chrčiacich kozliatok.
Vôkol neho si ma viezol na gondole,
kde sa verí materinej dúške.
Pozdravovali sme figovníky.
Omladnutí nebohí sa motali po brehu,
rozvinuli koberec a na ňom
sa odletelo do sadu s bocianmi.
Z plienok rozbaľovali halúzky.
Sadili ich a polievali zobákmi,
až kým sa nezatiahla obloha,
v akej už nebudú telá
čoraz viac rozpúšťajúcich sa oblakov.
Keď z diaľky kikiríkal kohút,
vynoril sa anjel
s hlinou na mokrých šatách.

 

 

Tvár dvojčaťa na hladine

jednako udáva pohyb častíc,
úplnosť nedokonalých svetov.
Je totiž všeobjímajúce pole:
ideš po ňom priamo,
ale dôjdeš na to isté miesto.
Nerozprestiera sa, prosto je.
Do strán sa šíria jeho zmeny,
vlnenie obilia. A podobne
vyzerá najmenší dom,
akoby bol neobmedzene malý.
Keď sa vymetá prach,
rovnaký sa dostáva dovnútra.
Akokoľvek privrieš dvere,
neupratáš ani dvor dokorán.
Pretože i múry sú zo smetí –
– záhradka oplotená prahom.

 

 

S nezábudkami neba

starneš a znova musíš zomrieť,
aby som bola schopná milovať
ako v krištáľových časoch,
mimo pochybností a nezištne,
ako prvýkrát i naposledy,
keď som ti bez predsudkov
ponúkla najstrašnejšie ovocie:
môžeš urobiť čokoľvek,
rozhoduje však moja vôľa.
Snažíš sa zastaviť smrteľnosť,
keď v prísnom slede čítaš z knihy
veštiacej udalosti podľa vetra,
no stále nosíš do pravekých jaskýň
ulovené dni bez dátumu,
zapísané železným perom
do jamy ustlanej listami.