RICHARD LUTZBAUER

Ako dážď

Kričíš
Kôpky mesačnej aury
ťa zastihli nahú
ako púpavu

Máš len svoj slnečný
klobúčik

A rozkvitnutú panvu
od smiechu

Kričíš
a umývaš si
biele prsia v dotyku

Necháš ma odísť
po špičkách

(Som menší
                        ako dážď
                     v tvojom tieni)

 

 

Bojím

z hornej pery
vlákenka krvi
vrastajú do mojich

môžeš si chvíľu
ťahať motúzik

poznáš ma akú
mám mieru
keď sa mi  nozdry
hýbu v rytme tvojich

narastám do smiechu
keď sa bojím

 

 

Dobrú noc

dôverujem ti
ako telo telu

ako meno
náležiace ku každému

 (máš tichý bubienok:
rozochvej membránu
     jemne ústami)

dôverujem ti
ako všetkému
čo je nad nami

niet dňa
keď by sa nezachcelo

dať ti dobrú  n o c

 

 

Klzká víla

Spriaznene pretíname dážď
Raz dva
(K)roky sa prevaľujú

Spálená cesta
Sa znova zelená

Obťažkávam tvoje plecia
Svojim dychom
Aby si pri mne nezaspala

Klzká víla...

 

 

Len

táto noc je
vodnatá a
                   mozoľnatá

poddajná ako cesto
zbalené v papieri

ospalá v odtlačkoch
tisícov strán

mám to rád
len kým sa zadýcham

len kým sa zavadí
o okraj rána

ktoré ju roztína
živými farbami

len kým ma prebúdza
prstami
               navlhčenými v oleji

 

 

Maladie

niekedy prechádzaš látkou
ktorá ťa láta
si biely mesiac
                            zatmená láska
jej ľudské plecia
ktoré nevedia prestať
                                        zohýbať sa
(ťahá ich myšia méta)

hľadíš plano do ohňa
a poznávaš sa
si tichá rieka 
s nulovou mierou zavinenia

pri ich mláčkach
spálených tajných šialenstvách
s výhrou doznenia
stálych priamych neprajných

a prudko načínaš sa
                    s trhnutím v lícach
každým povzdychom umývaš
zasmolené údy
                            v putách

máš naliaty priezračný dúšok
života
niečo ti bude večne peniť
v ústach

(postačí úzky profil odchýlenia
               a si sama
                  sebou)               

 

 

Nedeľa bez cieľa

Pomaly zabúdam na ľútosť
Hladkú lebku s pohľadom mozaiky
Pery na kraji píšťalky
Predtým než pomaly do nej fúknem

Kríž sa pomaly rozpadá
Z dreva je prach
Prach je minulosť
Ktorú stále nosím na pleciach

Ľútosť ľúbosť
Ste ako dve paradajky
Jedna je vnútri sladká
Druhá rozplače

(sestry nevidomé)

 

 

Odosobnenie

Som bezvýznamná súčasť tohto riadku
Mám smrť na jazyku
                                Bojím sa pohnúť 
Tak veľmi túžim po dotyku
Vlčích makov

Strach zo mňa vychádza tajnou škárou
Mám bolestivé nutkanie
                                   Zomrieť náhle
Dostať pár faciek
Za to čo som nestihol

Smútim
            Usmievam sa
Cmúľajúc prázdnu kuklu spomienok

( Začínam chladnúť)

 

 

Ovečka

tichučká ovečka
sa trasie

jej vlnené vločky
sú uvoľnené z tela

(noc príde
                   a nedá jej
ľahnúť si
                     do peria)

a oná krátko privonia

            k svojmu
                   tieňu
          bez hlasu

 

 

Paralysing

Znehybníš ma ako truhla
Nechcem  sa  priečiť
Dobrovoľne  ma  zraňujú
Zúbky  tvojich  prstov
mám v piči

 

 

Prelínanie aury

Zažínaš ponorené lampy,
Plačky stagnujeme

Prirastám k tebe
Živým spektrom,
Tlmeným napätím
Labute

Odtŕhaš moje iskrivé
Dlane, otlačené vo vate

Ktoré odlúpené
Sklamanie žije?
Drobunké žeravé
Bodnutie

 

 

Ruky

Máš ruky ako chlieb
Teplé mäkké a voňavé

Musím sa svojho zriecť
(Nikdy mi po ňom
Ako s tvojou kôrkou nebude)

 

 

Vysoké steny

Obrazy visia v nedohľadnej výške
Máš čiernou tuhou
v očiach čosi načmárané

Na bielej stene týčiš
bledé tiene

Tichučko vanie
naše zdôvernenie

 

 

Z dní

neviem nič z doby
keď som tu nebol

mojou najstaršou spomienkou
sú oči rodičov
čísi teplý dych
a starostlivé ruky

ďalej
dopredu v čase
tie oči zostali bez prísvitu
a ruky sa nadarmo načahovali po vodu

žiarivé chvíle
zostali pramenité a čisté
iba v predstave
(prestavbe bezútešného sveta)

a bolo dní
po zraňujúcich slovách

v niektorých dverách zostal strach

v niektorých slovách vyrástla skrýša