PETER PROKOPEC
V úkryte
Okno
porazí jediný strom
oslepený svetlom – – preto
sa mi každá miestnosť
zdá malá...
Len v náznaku ležím na posteli
a po prebudení:
v úkryte tváre
sa od strachu trasú
moje oči
moje gaštany
ako diamanty jesene
Chrlič
Uštipneš oblohu tam
kde by mal o chvíľu svietiť Mesiac a ona
sa začne červenieť západom – ako odbitý chrlič
do hodiniek dopadne čas
Musím stihnúť
posledný autobus
a základy starej baziliky
akoby ti dávali za pravdu – nepohnú kameňmi
na znak neústupnosti:
kedysi
tými trasami kráčalo vojsko a dnes
na nich nájdeš len verejné linky
v brneniach zo zničených sedadiel
– zakaždým keď nasadneš
zastávka zostane ako vypálená dedina: všade prázdno
len niekoľko lámp
ešte tlie
Vraciam sa domov
vyschnutým korytom rieky
Mouth will tear us apart
Mohlo
to byť naše dieťa
ale
otvorila ústa
Bola rozhodnutá
prehltnúť
prehltnúť celý život
Maratóny
Som vo vnútri slepý
rovnako ako ty
Niekedy
sa navzájom stratíme
potom kričíš
aby sme dokázali
nájsť cestu k sebe
a ja
sa bojím
Je noc a je v protismere
Ručičky sa točia
ako kolesá auta pred nehodou
takže áno
presne takto to funguje:
oči
vyťahujú svetlo z lámp
ale ono
sa potichu vracia
Všetky cesty vedú z bodu A do bodu B
Cyklistický chodník
cesta
aj diaľnica vedú
do susedného mesta
ale nie je tam nič
čo by som chcel vidieť
a nebýva v ňom nikto
koho by som chcel navštíviť
Flotily
V noci
nájdem príliv
v prázdnej izbe
kdesi pod radiátorom
pod oknom
kde morská voda
bude meniť piesok
na dušu s vôňou rýb
na dušu
ktorej vzdialenosť nie je
od človeka k človeku
ale od mora k pobrežiu
Pod radiátorom
nájdem stánky so suvenírmi
s mušľami v podobe príveskov:
talizmany vyplavené morom
na ktorom spávam
Moja izba
zažije v noci príliv
a rybárske flotily
vracajúce sa domov
tony a tony rýb pretože podľa legendy
ak vraj ryba spí
svieti ako lampa
Moja izba
zažije v noci príliv
a ráno
stopy v piesku
Odtieň
Niektoré budovy
stoja už dlhé roky: staré hrobky
v ktorých odpočívajú byty... –
a keď sa nájdu nájomníci
akoby sa našli niektorí z pozostalých
Len pri sťahovaní: ten zvláštny
silný pocit: nie
tento k nám nepatril...
Zavrú sa okná: v noci – rozsvietené –
kedysi pripomínali prázdne miesta
po zvesených obrazoch: plochy
v inom odtieni tmy
a teraz
aby sa hľadanie
začínalo odznova...
Do toho všetkého prší –
list prebral funkciu misky: plní sa dažďovou vodou
a náhle
tú váhu neunesie – skutočný
kolobeh vody
Ako spomienka
aj táto noc
sa stratí niekde v pamäti
|